Krásne a múdre rozprávky. Vytvorili ich naši predkovia, v tých starých- prastarých časoch, keď ešte nevedeli čítať ani písať. Iba si tie rozprávky rozprávali. Za dlhých jesenných a zimných večerov, pri teple ohniska, pri pradení, šití, pasení oviec či inej tichej práci. Jeden rozprával, ostatní počúvali. Odovzdávali sa z pokolenia na pokolenie, no kým pokolenia jedno za druhým odchádzali, rozprávky ostávali. A prežili až do dnešného dňa. A tak, ako mesiac marec patrí knihám a knižniciam, aj rozprávky majú počas tohto mesiaca svoj deň – Deň ľudovej rozprávky . Je ním 16. marec, deň narodenia najväčšieho slovenského rozprávkara Pavla Dobšinského.  
V dňoch 16. a 17. marca sme sa  v Podtatranskej knižnici v Poprade, na pobočke Juh 1 venovali práve Dobšinskému.  Štvrtáci zo základnej školy na ulici Dostojevského si najskôr pozreli prezentáciu o živote tohto velikána slovenskej literatúry a dozvedeli sa aj zaujímavosti z jeho súkromia, napríklad ako rozprávkovo  volal svoju manželku, že písal iba postojačky a zomrel s fajkou v ústach. Na fotografiách mohli vidieť jeho rodný dom, faru na ktorej pôsobil či pero, ktorým písal. Najviac deti zaujali slnečné hodiny nachádzajúce sa za obcou Drienčany, kde Dobšinský prežil takmer celý život. Súčasťou unikátnych hodín s priemerom až 7 metrov sú drevené postavičky s Dobšinského rozprávok. Po prezentácii  deti hádali význam archaizmov z rôznych ľudových rozprávok a podľa krátkeho úryvku hádali aj názvy konkrétnych rozprávok. Na záver si chlapci a dievčatá zmerali sily pri skladaní portrétu Pavla Dobšinského. A verte, nebolo to až také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdalo.
V knižnici sme privítali aj našich najmenších – škôlkárov. Deti sa započúvali do menej známych rozprávok Pavla Dobšinského – Čert sluhom a Petrova čapica, ktoré sa im veľmi páčili. Mohli si knižky poprezerať a vidieť aj pekné ilustrácie od Ľudovíta Fullu.
Prekrásne a nesmierne cenné je rozprávkové dedičstvo, ktoré nám zanechali naši predkovia. Tí jednoduchí, nevoľní, kruto vykorisťovaní. Tí, o ktorých hovorí básnik Milan Rúfus:
 Boli v krpčekoch a v onucách,
ó nehanbi sa za ne,
ich nechtíky ,vždy zemou umazané.
Veď nezáleží na tom, nezáleží, v akej šiel obuvi ten,
ktorý teraz leží blízučko pravdy.

Mgr. Lenka Bordáčová Chladoňová