často označovaný ako básnik- búrlivák  bol slovenský národný buditeľ, predstaviteľ romantizmu a jeden z najvýznamnejších a najradikálnejších básnikov štúrovskej generácie. Vzdelanie získal v Liptovskom Mikuláši, Šajavskom Gemeri, Levoči, Kežmarku (1826–1842). Na evanjelickom lýceu v Bratislave študoval od roku 1842. Od roku 1843 písal básne v Štúrovej slovenčine, ako jeden z prvých.

Na protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z lýcea odišiel  v roku 1844. Po odchode z lýcea prišiel do Mikuláša a zapojil sa do príprav založenia spolku Tatrín. Pracoval v Pešti, v advokátskej kancelárii A. B. Vrchovského (1847).

Na jar 1848 organizoval s J. Rotaridesom ľudové vzbury v Plachtinciach a Príbelciach, za čo ich uväznili v Šahách a Pešti, kde ich mučili a odsúdili na trest smrti. Verdikt neskôr zmenili na väzenie, v žalári pobudol 10 ťažkých mesiacov.

Po revolúcii sa stal úradníkom štátnej správy. Pôsobil v Balážskych Ďarmotách (kde sa zoznámil s Boženou Němcovou), Modrom Kameni, Lučenci, Čadci, Martine, Kláštore pod Znievom a od roku 1862 bol prísediacim sudcom župného súdu v Zlatých Moravciach. Zo štátnych služieb bol prepustený v roku 1867, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Robí si štátnu advokátsku skúšku.

Zomrel 23. mája 1876 v Zlatých Moravciach na týfus. V roku 1940 vraj boli jeho telesné pozostatky prevezené na Národný cintorín v Martine, čo však bolo spochybnené. Je dosť možné, že básnik má v Martine len symbolický hrob a jeho ostatky zostali v Zlatých Moravciach.

Janko Kráľ bol najstarším synom Kráľovcov. Vyrastal so štyrmi súrodencami a to s nevlastnou sestrou Máriou a troma bratmi – Jozefom, Ondrejom a Adamom. Jeho otec ovdovel a s Jankovou mamou Žofiou Šľachtovou, ktorá pochádzala zo schudobnenej zemianskej rodiny, bol druhý raz ženatý. Otec bol krčmár a mäsiar, ktorý sa však nevhodne správal k svojej manželke, bíjaval ju, bol tyran a za to ho Janko, ktorý mal vynikajúci vzťah s matkou, nenávidel. Paradoxne tento otcov zlozvyk si do vlastného manželstva preniesol aj sám básnik. „V Mikuláši strávil detstvo a to opísal v prekrásnej balade Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, už vtedy sa označil za divného. Po revolúcii sa život Janka Kráľa zmenil. Z veľkého revolucionára a rebela sa stal obyčajný človek, ktorý potreboval prežiť. Rozhodol sa oženiť, zobral si sestru spolužiaka z bratislavských štúdii Karola Modrányiho. Ten mu údajne poslal fotografie svojich dvoch sestier a on si z nich vybral svoju nevestu.  Oženil sa v roku 1851 s Máriou Polexínou Modrányiovou, no nemala s básnikom ľahký život. Bol tyran, pil, dokonca ju na deň uväznil, pretože porušila jeho príkaz.

Narodili sa im traja synovia -Vladimír Všeslav, Mladen Radivoj, Janko- a dcéra Anastázia. Najstarší syn umrel ako 28-ročný na maláriu. Zomrel aj najmladší Janko(študoval za kňaza)-z nešťastnej lásky k vydatej žene spáchal samovraždu. Dcéra Anastázia sa vydala, mala dve dcéry, ktoré však zostali bezdetné.  Kráľov syn Mladen Radivoj sa dožil najvyššieho veku. So svojou rodinou odišiel na územie Maďarska, neskôr až Rumunska a jeho vnuci si v maďarskom prostredí zmenili meno na Szentkirályi. Posledná, ktorá v rodine niesla meno starého otca, bola Mladenova dcéra Mária Kráľová, ktorá žila v rumunskom meste Turda.

Za svojho života uverejňoval Kráľ svoje básne časopisecky vo viacerých časopisoch. Spočiatku ich posielal do almanachu Nitra, neskôr do Orla tatranského a Sokola a v iných. Medzi jeho najznámejšie diela patria napríklad básne a balady Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko či Jarná pieseň. Na protest proti odvolaniu Ľ. Štúra napísal známu báseň Duma prešporská, ktorú dnes poznáme ako Duma bratislavská. Z obdobia väznenia pochádza okrem iného, aj báseň Šahy. Mladý Kráľ v mikulášskom archíve študoval spisy. A nielenže ich študoval, ale urobil aj odpis súdnych písomností. Študoval aj súdne spisy zo súdneho procesu s legendárnym Jánošíkom a pod vplyvom toho sa vydal po stopách Juraja Jánošíka. Navštívil Jánošíkovo rodisko v Terchovej, bol v Malohonte, v Klenovci a Kokave nad Rimavicou, kde zbieral povesti a piesne o legende. Všetko, čo sa o Jánošíkovi dozvedel, pretavil do svojich prekrásnych básní o zbojníkoch. Putoval pešo, vozil sa na pltiach s pltníkmi alebo na vozoch. Dostal sa až na Dolnú zem, bol v Srbsku, Chorvátsku a dokonca vraj dorazil až do Besarábie.

Na 150. výročie jeho narodenia sa básnik dostáva do svetových kultúrnych výročí UNESCO.

 Kráľ sa počas života nechcel dať fotiť ani namaľovať, preto portréty, ktoré poznáme z učebníc, vznikli väčšinou až po jeho smrti, podľa fantázie umelcov. Tých inšpiroval najmä Kráľov syn Mladen, ktorý sa na básnika z jeho štyroch detí vraj najviac podobal.

Janko Kráľ bol multilingválny človek, schopný hovoriť až 9 (prípadne 10) jazykmi. Popri svojej tvorbe sa okrajovo venoval aj prekladu. V jeho pozostalosti sa zachovali jeho ukrajinské výpisky zo Zaleského, ruské z Nestora a Pskovského letopisu, z Chomiakova a Puškina. Podľa ruského prekladu Alexandra A. Petrova zo sanskritu preložil do slovenčiny úryvky z Mahábháraty, Kálidásovu Šakuntalu, povesť o Ribe a o Nalovi a Damajante.